História

Korene obecnej knižnice v Bojniciach siahajú k roku 1922. Vzápätí po vzniku samostatného spoločného Československého štátu bola zvýšená pozornosť venovaná právnej úprave zriaďovania, funkcie knižníc a ich zamestnancom. Už v júni 1919 bol prijatý zákon č. 430/1919 Zb. O verejných knižniciach obecných. Bol na vtedajšiu dobu veľmi pokrokový, v mnohom aktuálny doteraz. Nariadil povinnosť zriaďovať verejné knižnice vo všetkých politických obciach. Obec má povinnosť poskytnúť na účely verejnej knižnice vhodné miestnosti dôstojne a účelne upravené. Žiadna časť knižnice nemá byť daná do miestnosti, v ktorej sa čapujú alkoholické nápoje, ani do súkromného bytu. Úplne upravená knižnica sa skladá z požičovne kníh, príručnej knižnice a čitárne časopisov. Výpožičný čas je nutné stanoviť tak, aby vyhovoval väčšine obyvateľstva a podporoval obeh kníh. Ak by obec nevybudovala verejnú knižnicu, ako zákon ukladal, ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠANO) by zriadilo knižnicu na útraty obce. V roku 1922 vznikla aj v Bojniciach knižnica, spolu s ostatnými sedemdesiatimi piatimi obecnými knižnicami v okrese Prievidza. V mestskej kronike je zaznamenaný zápis o obecnej knižnici z roku 1926, podľa ktorého mala knižnica do 700 zväzkov modernej literatúry. Zo súkromných knižníc vynikala cenná knižnica K. A. Medveckého, obsahujúca do 10 000 zväzkov. Je tu taktiež zaznamenané: „niet skoro domu, kde by nečítali knihy“.

Knihovníčkou v bojnickej knižnici bola aj Elena Poljaková, *17.6.1913-15.10.2007. Tá pracovala v knižnici (vtedajší názov Obecná knižnica) v rokoch 1953-1957. Knižnica bola na prízemí 1. obecného domu - na Hurbanovom námestí dom č. 40/49. Knižnicu tvorili dve miestnosti, (dnes cukráreň a fotografický ateliér). Prvá miestnosť bola so stolmi a stoličkami. Fungovala ako čitáreň a herňa. Boli v nej časopisy a spoločenské stolové hry: dáma, šach, Človeče nehnevaj sa. V tom období sa vykurovalo kachľami, ktoré boli tiež v prvej miestnosti. V druhej - menšej miestnosti bola požičovňa kníh s uzamykateľnými presklenými skrinkami, v ktorých boli uložené náučné knihy pre dospelých aj deti, beletria pre dospelých aj pre deti a mládež. Knižnica bola otvorená iba popoludní od 16.00 h do 20.00 h, od pondelka do soboty. Ako spomínajú pamätníci, vo výpožičovni sa už v tom období nachádzal aj čiernobiely televízor, vysielanie ktorého so záujmom sledovali návštevníci, pretože to bola v tom období veľká výnimočnosť. Pravdepodobne bol vraj aj prvý v Bojniciach. V nedeľu bola knižnica zatvorená, ale popoludní od 15.00 h pani knihovníčka usporadúvala čajové stretnutia pre mládež. Pani knihovníčka podávala čaj a púšťala gramoplatne. Vďaka tejto aktivite knižnice sa vtedy nejeden mladý Bojničan či Bojničanka naučili tancovať. Čitáreň sa totiž po presune stolov zmenila na tanečný parket, ktorých vtedy v Bojniciach nebolo. Jediná krčma vraj bola v tom období v dome dnešného obyvateľa Bojníc p. Mateja Faška na Sládkovičovej ulici, volalo sa to tam „do Hucov“. Mládež vtedy aj zásluhou pánov učiteľov Šujanského a Pastierika do takého zariadenia chodiť nemohla. Po čajových stretnutiach v knižnici, ktoré boli spestrené aj živou hudbou na harmonike v podaní Kolomana Hrdého, sa často pokračovalo v tanci aj na námestí pod lipkami, čo bývalo cez víkendy pravidlom. Na časy a fungovanie knižnice v päťdesiatych rokoch 20. storočia si zaspomínala dcéra pani knihovníčky p. Eleonóra Briatková a pán Koloman Hrdý.

V Obecnej knižnici v Bojniciach na konci päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia pracovali aj knihovníčky Mária Púchyová, rodená Kyselá *12.5.1933, rodáčka z Brodzian, vtedy už bývajúca v Prievidzi a pani Elena Kotríková, rodená Cmarková *9.12.1928. Najčastejšie im utkveli v pamäti z tejto peknej práce spomienky na svojich čitateľov. Pani Kotríková si spomenula na najčastejších čitateľov, rodinu Gejzu Fülöpa z dnešnej Hviezdoslavovej ulice. Najmä pani Mária Fülöpová patrila k častým a pravidelným návštevníkom knižnice. Pani Púchyová rada spomínala na vtedajších detských čitateľov a tešilo ju, ak ju aj po toľkom čase oslovili a prihovorili sa jej. Patrí k nim napríklad aj pani Ľubica Ďurkovičová, rod. Chlpeková, a jej vtedajšie kamarátky Vierka Matiašková, Silvia Ronchetti, Vierka Majerová a Lýdia Pipíšková. Knižnica existovala stále v budove na Hurbanovom námestí 40/49. Prvá miestnosť bola čitáreň a herňa s časopismi a spoločenskými hrami a v druhej miestnosti bola požičovňa kníh s ešte stále výnimočným čiernobielym televízorom. Knižnica bola pre návštevníkov otvorená od pondelka do soboty od 16.00 h do 20.00 h. V tom čase sa začínalo premietať v kine vo dvore za rohom. Pani Kotríkovej často pomáhal v knižnici aj jej manžel. Evidencia kníh v bojnickej knižnici sa od jej počiatku robí prostredníctvom prírastkových zoznamov kníh a zoznamov vyradených kníh. Je zaujímavé sledovať a listovať dnes už v jedenástich zoznamoch knižných prírastkov. Podľa nich sa dozvedáme, čo sa do knižnice nakúpilo a aké tituly boli k dispozícii čitateľom. V dnešnom fonde sa nájdu ešte knihy, ktoré boli vtedy novinkami: L. N. Tolstoj: Anna Kareninová, I. Erenburg: Deviata vlna, D. A. Furmanov: Čapajev, N. V. Gogoľ: Mirhorod, E. Curie: Madam Curie, J. Čajak: Vohľady, J. Alexy: Rozprávky a črty, Indické novely, Spisy J. G. Tajovského, M. Kukučína, J. Jesenského a A. Jiráska. Je pozoruhodné sledovať v zoznamoch aj rukopisy knihovníkov, v Bojniciach prevažne knihovníčok. Aj panie Mária Púchyová a Elena Kotríková zanechali svoju stopu a to nielen svojím rukopisom v evidencii knižnice, ale aj svojou prácou v duši čitateľov.

V rokoch 1962 - 1964 pracovala v bojnickej knižnici pani Mária Bencová *9.5.1942. V dobe práce v knižnici bývala o tri domy nižšie od knižnice. Knižnica bola stále v nezmenených priestoroch. Prvá miestnosť čitáreň a herňa so stolmi a stoličkami a regálmi periodík, podľa jej slov podchvíľou navštevovaná aj vďaka bohatému fondu dennej tlače (Pravda, Práca) a časopisov. Najčastejšími návštevníkmi boli však deti, ktoré sa v nej hrávali spoločenské stolové hry: dáma, šach, Človeče nehnevaj sa. Pani knihovníčka si spomína, že pred maškarnými plesmi sa čitáreň zmenila na šatňu. Plesy a tanečné zábavy sa konali vedľa v budove kina, ktoré sa odložením lavíc zmenilo na tanečnú sálu. V druhej miestnosti knižnice bola požičovňa kníh. V nej náučné knihy pre dospelých aj deti a beletria pre dospelých, aj pre deti a mládež. Viac si knihy vypožičiavali deti. Čítali rozprávky, ale aj dobrodružnú literatúru. Z literatúry pre dospelých mali podľa spomienok najväčšiu požičiavanosť Bedári od Victora Huga, ale hojne aj náučná literatúra. Podľa vtedajších prírastkov v evidencii kníh v tom období pribudli niektoré tituly, ktoré sú aj dnes ešte v takmer tridsaťtri tisícovom fonde: J. Záborský: Dva dni v Chujave, A. Dorochov: Trpaslíci a obri, Ľ. Ondrejov: Rozprávky z hôr, F. Gabaj: Rozprávky o prvákoch, J. Švarc: Odvážna školáčka, M. Ďuríčková: O guľkovi Bombuľkovi, J. Horák: Strieborné hlbiny, E. Morrisová: Kvety Hirošimy, M. M Prišvin: Sivá sova, N. Nosov: Výmyselníci, J. Fučík: O troch písmenkách, J. Pavlovič: Veselá abeceda., B. Mačingová: Danuška, K: Jarunková: Deti slnka, E: Gašparová: Prázdniny s rozprávkou. Metodicky knižnica patrila pod Okresnú knižnicu v Prievidzi. Odtiaľ pani metodička Vlastimila Luptovská, bytom v Dubnici usmerňovala knižnicu. Z mesta Bojnice pán Pavel Mravec. Financovanie kontroloval pán Vladimír Grom. Knižnica bola otvorená popoludní od 15.00 h. do 19.00 h. V tento čas, keď sa bolo treba venovať aj synovi Jarkovi aj jeho príprave na spánok, preto často manželku zastupoval aj pán Anton, ktorý bol tiež vášnivý čitateľ. Narodením druhého syna Mirka už povinností v rodine Bencovej pribudlo, a tak zostala knižnica na pár mesiacov bez knihovníkov.

Pani Helena Sušeková, rodáčka a ešte aj dnes obyvateľka Bojníc, nastúpila do vtedy Miestnej ľudovej knižnice v Bojniciach, ako knihovníčka 25.4.1964. Spočiatku pracovala na polovičný úväzok. Knižnica bola otvorená od 15.00 do 19.00 h. Knižnicu hneď po jej nástupe zastihlo sťahovanie z prízemia budovy na Hurbanovom námestí dom č. 40/49, kam sa umiestňovali postupne: výrobňa a predajňa zmrzliny, Slovakotour-cestovná kancelária, osvetová beseda, záhradkárske potreby, Galéria Malé leto, Mestské múzeum Karola Antona Medveckého, dnes cukráreň Medulienka a ateliér Zerola). Knižnica po presťahovaní poskytovala služby na Hurbanovom námestí č. 61/68, na prízemí v prvej miestnosti – terajšej predajni v budove knižnice. Nebolo to posledné knihovnícke sťahovanie, ktoré zažila Helena Sušeková. V roku 1969 sa knižnica premiestnila do budovy, v ktorej fungovala predtým, ale na prvé poschodie. Tam existovala v dvoch miestnostiach, neskôr bola rozšírená o tretiu - čitáreň. Posledné sťahovanie knižnice sa konalo v roku 1986 do terajšej budovy knižnice. Zásluhou Okresnej knižnice v Prievidzi a vďaka financiám ministerstva kultúry, po desaťročnej rekonštrukcii budovy sa knižnica dočkala adekvátnych priestorov.

Celé obdobie knižnica metodicky patrila pod Okresnú knižnicu v Prievidzi. V tom období knižnice prechádzali nebývalým rozvojom. V auguste 1972 vznikla v Bojniciach pobočka v časti Dubnica. Tvoril ju knižný fond, ktorý bol uložený v uzamykateľných skriniach v kultúrnom dome. Otvorená bola jeden deň v týždni, v stredu. V tom čase došlo aj k rozšíreniu otváracích hodín bojnickej knižnice, ktorá mala názov Mestská knižnica v Bojniciach. Činnosť knižnice sa rozšírila aj o kultúrno-spoločenské podujatia. Knižnica spolupracovala so Slovenským zväzom žien, Československým červeným krížom, Brigáda socialistickej práce pošta, ale najmä Základnou deväťročnou školou Bojnice, v ktorej bol vytvorený aj Krúžok priateľov literatúry. Najväčšiu zásluhu na spolupráci so školou mali učitelia, najviac slovenčinári a zvlášť pán učiteľ Ján Útli. Knižnica splnila podmienky na získanie titulu Vzorná ľudová knižnica. Dodnes svedčia o tom diplomy a čestné uznania, ktoré zdobia priestory knižnice. V roku 1974 z Okresného národného výboru v Prievidzi a z Krajského národného výboru v Banskej Bystrici, v rokoch 1977 a 1979 z ministerstva kultúry. Zvýšil sa aj počet knihovníčok. Od 8.7.1974 nastúpila do knižnice aj Renáta Šibalová (rod. Boboková). Knihovníčky chodili okrem Dubnice vypožičiavať knihy aj do Šútoviec a neskôr Opatoviec nad Nitrou.

Metodicky knižnica patrila pod Okresnú knižnicu Prievidza, pani metodička Vlastimila Luptovská, bytom v Dubnici usmerňovala a kontrolovala prácu knižnice. Okresná knižnica financovala väčšinu nákladov knižnice cez mzdy, nákupy a spracovanie literatúry. Knižniciam vykonávala akvizíciu fondu, jej spracovanie. Mestský národný výbor v Bojniciach finančne prispieval na energie a drobné výdavky: poštovné, čistiace potreby, nákup novín a časopisov. Financovanie knižnice mestom kontroloval pán Vincent Grom, neskôr Sidónia Fantúrová. Počas vyše 24-ročného obdobia pôsobenia pani Heleny Sušekovej sa knižnica stala profesionálnou mestskou knižnicou v sústave knižníc okresu so širokými službami. Od roku 1986 existuje v adekvátnych rekonštruovaných priestoroch s novým vybavením a zariadením, ale aj doplneným a obnoveným knižničným fondom. V roku 1988 knižnica zabehla projekt klubovej čitárne. V jej činnosti pokračovala pani knihovníčka už ako dôchodkyňa a mala na starosti dozor v klubovej čitárni, kolektívne podujatia, prograny pre deti a mládež, premietanie filmov na videoprehrávači, hudobnej produkcie. Aj dnešní čitatelia s radosťou spomínajú na jej pôsobenie v knižnici.

Pani Renáta Šibalová, v tých časoch ešte Boboková nastúpila 8.7. 1974 do Mestskej knižnice v Bojniciach, vtedy do Okresnej knižnice v Prievidzi podľa Jednotnej sústavy knižníc na Slovensku. Bolo to krátko po maturite na Gymnáziu V. B. Nedožerského v Prievidzi. Popri nástupe do zamestnania si diaľkovo doplnila knihovnícke vzdelanie na pomaturitnom nadstavbovom štúdiu knihovníctva v Banskej Bystrici. Knižnica v tom období spočiatku fungovala na poschodí v budove na Hurbanovom námestí dom č. 40/49, (voľakedajší 1. obecný dom.) Knihovníčky v Bojniciach zabezpečovali služby vypožičiavania kníh aj v Šútoviciach a od roku 1972 aj v novovzniknutej pobočke v Dubnickej štvrti, kde boli knihy umiestnené v kultúrnom dome. Od roku 1974 aj do Opatoviec nad Nitrou. Práve pani Šibalová mala na starosti aj vypožičiavanie kníh v Opatovciach a v Dubnickej štvrti, kam z Bojníc dochádzala spolu 3x v týždni. V týchto knižniciach bolo otvorené od 14.00 do 18.00 h v Dubnickej štvrti v stredu,  v Opatovciach nad Nitrou v utorok a piatok. Knižnica v Bojniciach bola otvorená denne: pondelok – piatok od 10.00 do 18.00 h.

Zásluhou Okresnej knižnice v Prievidzi, najmä jej vtedajšieho riaditeľa Štefana Daňa, sa knižnica v Bojniciach dočkala adekvátnych priestorov. Získaním financií z ministerstva kultúry na opravu, zariadenie a vybavenie budovy, historickej pamiatky-meštianskeho domu, sa knižnica po vyše desaťročnej rekonštrukcii 25.7.1986 presťahovala do moderných, účelných priestorov s doplneným vybavením, knižným fondom, rovnako pre knižnicu v Bojniciach na Hurbanovom námestí č. 61/68, kde je aj v súčasnosti, ako aj do pobočky v Dubnickej štvrti, kam sa knižnica presťahovala do samostatnej časti v priestoroch dnešnej urbárskej krčmy. Knižnica v Bojniciach bola v novozariadených, nádherných priestoroch, situovaná na dvoch poschodiach, na prízemí detské a na poschodí dospelé oddelenie. To plne zamestnávalo dve knihovníčky. Vypožičiavanie kníh v Opatovciach a Dubnickej štvrti sa riešilo podobne ako predtým fungovanie knižnice v Šútovciach, zamestnaním dobrovoľných knihovníkov. V Dubnickej štvrti to bola najskôr pani Dana Michalová a potom dlhé roky pracovala v knižnici ešte aj dnes obyvateľka Dubnickej ulice, pani Gabriela Chlpeková.

V Bojniciach bola v roku 1986, po presťahovaní spustená aj experimentálna činnosť klubovej čitárne, podporovaná ministerstvom kultúry. V spoločenskej miestnosti v podzemných priestoroch mali návštevníci k dispozícií dennú tlač, cez dvadsať titulov periodík. Čitáreň bola pre verejnosť prístupná denne od 14.00 do 18.00 h. Na jej činnosť bola prijatá pani Ľudmila Dobrotková, vtedy už dôchodkyňa, ako dozor klubovej čitárne. Knihovníčka v klubovej čitárni mala na starosti okrem dozoru aj programy pre deti a mládež, premietanie filmov na videoprehrávači, hudobnú produkciu.

Dve knihovníčky výpožičných služieb (spočiatku s Helenou Sušekovou, ktorú v roku 1988 vystriedala Katarína Gabrišová) uskutočňovali i podujatia pre verejnosť. Činnosť knižnice sa rozšírila o množstvo kultúrno-spoločenských podujatí. Knižnica spolupracovala najmä s materskou školou, základnou deväťročnou školou, v ktorej bol vytvorený aj Krúžok priateľov literatúry. Ale aj s dospelými - Slovenským zväzom žien, Československým červeným krížom a Brigádou socialistickej práce pošta. Pani Renáta Šibalová bola predovšetkým knihovníčkou v detskom oddelení. Venovala sa aj informačným výchovám a podujatiam pre deti. V rokoch 1990-1993 počas materských dovoleniek zastupovala Renáta Šibalová Katarínu Gabrišovú a bola na čele knižnice. Práve v tom období došlo k delimitácii knižnice Bojnice. Odčlenením z Okresnej knižnice v Prievidzi Mestská knižnica Bojnice získala právnu subjektivitu a pani Šibalová mala neľahkú úlohu zabehnúť fungovanie knižnice v nových podmienkach. Knižnica prešla úplne pod financovanie mesta. Bojovala s nedostatkom prostriedkov nielen na chod knižnice, nákup literatúry, mzdy ale aj s problémami celkového zabezpečenia množstva knihovníckych úkonov. Knižnica mala sama zabezpečovať akvizíciu, evidenciu, služby, podujatia knižnice. Predtým do knižnice prišla spracovaná kniha so zaradením, vypracovaným katalógom, knižným lístkom, teraz bolo na samotnej knižnici ako si celý systém fungovania zabezpečí. Našťastie Okresná knižnica v Prievidzi vtedy pod vedením riaditeľky, obyvateľky Bojníc Margity Chovanovej, zostala naďalej vykonávať knižnici mzdovú agendu, pomáhala knižnými darmi prostredníctvom ministerstva.

Ale situácia existencie knižnice nebola jednoduchá. Bolo to obdobie, keď knižnica nenakupovala pre nedostatok financií žiadne knihy. Zrušil sa pracovný pomer upratovačky, zrušila sa celá činnosť klubovej čitárne, z dôvodu nedostatku financií mestské zastupiteľstvo zrušilo pobočku v Dubnickej štvrti. Rozvoj knižnice a zlepšenie situácie nastalo až po roku 1994, kedy knižnica začala podnikať, predajom literatúry. Práve pani Šibalová bola hlavným zásobovateľom knižnými novinkami. Často vlastnoručne, mestskou dopravou z Prievidze, od firmy Saturn pána Michala Cmara zásobovala predajňu aj knižnicu knižnými novinkami. Pani Renáta Šibalová, bola od počiatku svojho zamestnania spätá s Bojnicami, jej čitateľmi, drží rekord aj v počte odpracovaných rokov v bojnickej knižnici, pretože tu bola zamestnaná 41 rokov - do 30.9.2015. Ešte aj v súčasnosti je našou čitateľkou a často jej odovzdávame pozdravy od vtedy detských čitateľov. Ďakujeme za jej prácu, ktorú venovala knižnici a bojnickým čitateľom.

Do Mestskej knižnice v Bojniciach, vtedy súčasti Okresnej knižnice v  Prievidzi nastúpila Katarína Gabrišová (1962) ako vedúca v roku 1988. Uskutočnilo sa to po absolvovaní prievidzského gymnázia, dvojročného denného pomaturitného štúdia knihovníctva v Martine a päťročnej praxe v oddeleniach prievidzských pobočiek služieb čitateľom Okresnej knižnice v Prievidzi. Bojnická knižnica v tom období fungovala v novozrekonštruovanej budove, v novozariadených priestoroch, projektovaných špeciálne na tento účel, na dvoch poschodiach, na prízemí detské a na prvom poschodí dospelé oddelenie, kde vykonávala aj odborné knihovnícke práce. Spoločenská miestnosť v suteréne slúžila ako čitáreň s dennou tlačou a príručnou encyklopedickou knižnicou, s programami pre deti a mládež, premietaním filmov, hudobnou produkciou.

V období materskej dovolenky v rokoch 1990-1993 ju zastupovali knihovníčky z Prievidze Viera Vagová, Adriana Mellová, kolegyňa z detského oddelenia Renáta Šibalová bola v tom čase poverená aj zastupovaním funkcie vedúcej knižnice. Práve počas roka 1991 s platnosťou 1.1.1991 došlo k delimitácii knižnice Bojnice. Odčlenením z Okresnej knižnice v Prievidzi získala Mestská knižnica Bojnice právnu subjektivitu. Začala existovať v nových podmienkach, prešla úplne pod financovanie mesta. Borila sa s nedostatkom financií nielen na prevádzku knižnice, ale aj s problémami celkového zabezpečenia množstva knihovníckych úkonov. Od akvizície dokumentov, cez ich evidenciu, poskytovanie služieb, uskutočňovanie podujatií až po činnosť klubovej čitárne a to s nezmeneným stavom 2,5 knihovníckej pracovnej sily. V prvých rokoch samostatnosti knižnica nenakupovala žiadne prípadne len minimálny počet kníh. Okresná knižnica v Prievidzi našťastie pomáhala Bojniciam a nielen bezplatným vykonávaním mzdovej agendy.

Po návrate Kataríny Gabrišovej z materskej dovolenky v apríli 1993 mala knižnica nemálo problémov. Postupne zostali s p. Renátou Šibalovou iba dve knihovníčky - zrušilo sa aj miesto upratovačky, celá činnosť klubovej čitárne. Mestské zastupiteľstvo zrušilo pobočku v Dubnickej štvrti. Rozvoj knižnice a postupné zlepšovanie situácie spustila zmena štatútu knižnice, rozšírením o jej podnikanie. Knihovníčky uvažovali o potrebe nákupu nových kníh, ak chcú zachovať knižnicu. V tom období končila činnosť Slovenská kniha, rušila sa aj jej predajňa na námestí. Trúfli si na prevádzku predaja kníh, čím aj knižnica mohla nakupovať knihy lacnejšie. Začali s predajami na komis, aby nemuseli hneď platiť za tovar, ktorý bol až do jeho predaja majetkom partnera. Za získané peniaze neskôr kupovali prvé zásoby tovaru. Priamo vo vydavateľstvách, využívajúc služobné cesty mesta, najčastejšie do Bratislavy. Uskromnili sa aj s priestormi, ponúkli na prenájom najskôr jednu, potom obe kancelárie. Na prízemí vznikla podniková predajňa Slovenky, neskôr kvetinárstvo, na prvom poschodí kancelária pamiatkového úradu. Prenajímali aj nádvorie, tradíciou sa stali výstavy bonsajov prievidzského klubu.

Katarína Gabrišová skúšala aj možnosť grantov. V roku 1994 knižnica získala financie zo štátneho fondu Pro Slovakia na projekt opravy sanačných omietok spoločenskej miestnosti v suteréne, kde knižnica uskutočňuje podujatia a celé obdobie bojuje s vlhkosťou. Knižnica tak naštartovala každoročné snahy získavania grantov vytváraním projektov. Vari niet roka, aby financie z grantov nevylepšili rozpočet knižnice či na nákup literatúry, či techniku alebo podujatia. Využívali sme aj grantový systém MK SR Kultúrne poukazy.

Už od rekonštrukcie knižnice šatňa zamestnancov slúžila aj ako príležitostné ubytovanie návštev. Hneď v roku 1993 podnikanie rozšírili aj o ubytovanie a postupne dobudovali k miestnosti kúpeľňu a príslušenstvo. Na podnet knižnice sa investíciou mesta zobytnilo podkrovie. Spočiatku, kým sa nepodarilo nájsť nájomcu, v priestoroch príležitostne ubytovávali. Pre žiakov ZŠ v Banskej Bystrici v spolupráci so školskou jedálňou uskutočnili v knižnici aj školu v prírode, kde sa podieľali aj na tvorbe programu pre deti.

Knižnica uskutočnila ročne okolo 140 podujatí na vysokej odbornej a umeleckej úrovni. Svedčia o tom ocenenia nielen samotnými návštevníkmi. V roku 2012 Katarína Gabrišová v celoslovenskej súťaži knižničných podujatí pre deti obsadila 2. miesto. Knihovníčky tvoria väčšinou vlastné scenáre. Od bábkových divadielok, ktoré hrajú s vlastnoručne ušitými bábkami, cez literárne pásma o osobnostiach až po hudobno-slovno-obrazovo-tanečné v spolupráci s TS Mimikry či s Akordeonikou, s bojnickými poetkami Veronikou Hoffmannovou a Alenkou Ondrejmiškovou. Prvotným spolupracovníkom bol so svojím nezabudnuteľným hlasom Jozef Poliak.

Knižnicu, najmä vďaka spomínaným grantom navštívilo za posledné dve desaťročia množstvo osobností, tvorcov kníh. K nezabudnuteľným patrí stretnutie s I. Rumanským, L. Ťažkým, L. Švihranom, T. Janovicom, D. Zacharovou ale aj P. Uchnárom. Od roku 1997 boli rozšírené aj služby o kopírovanie, fax, internetové, datové služby, spracovanie údajov na počítači, reklamnú, poradenskú činnosť a to nielen pre čitateľov, ale aj pre verejnosť. Obohatili aj predaj o kancelárske potreby, hračky a suveníry. Pokiaľ sa dalo, využívali možnosť predaja na komis. V súvislosti s podnikaním a samostatnosťou knižnice sa však navýšilo aj množstvo práce.

Nároky prác nepokryli ani napriek využívaniu absolventskej praxe a aktivačných prác. Vďaka tržbám za podnikanie mohli zvýšiť počet zamesnancov. Najmä do predajne a na vykonávanie účtovníckych prác. Vystriedalo sa tu však viacero pracovníkov, nebolo jednoduché skĺbiť účtovnícke a knihovnícke požiadavky. Preto po predchádzajúcich skúsenostiach sa rozhodli v roku 2003 účtovnícke práce zvládať vlastnými silami.

V roku 1998 nastúpila ako knihovníčka do knižnice (aj z dôvodu dlhodobej PN kolegyne) čerstvá maturantka Strednej knihovníckej školy v Bratislave, Lenka Šagátová, ktorá neskôr vykonávala aj funkciu mzdovej účtovníčky. Do predajne, na vedenie skladu a pomocné účtovnícke práce, najskôr ako aktivačná pracovníčka v roku 2002 pribudla Monika Rusnáková, ktorá tiež pracuje aj v súčasnosti, vo funkcii obchodník. Renátu Šibalovú, vystriedala dcéra Kataríny Gabrišovej, Mgr. Kristína Gabrišová, absolventka študijného odboru slovenský jazyk a literatúra UK Bratislava, ktorá v knižnici pracuje od roku 2015, najskôr na polročnej absolventskej praxi.

Od 1.7. 2016 knižnica stratila právnu subjektivitu, stala sa organizačnou zložkou kultúrneho centra. Tým aj na čele knižnice nie je riaditeľka - jediný vedúci-štatutár, ktorý mohol byť priamou nadriadenou osobou blízkej osobe, ako tomu bolo dovtedy. ( V súlade so Zákonom o výkone práce vo verejnom záujme č. 552/2003 Z. z.) Riaditeľka nástupníckej organizácie KCB menovala vedúcou knižnice Lenku Šagátovú. Katarína Gabrišová zostala v mestskej knižnici knihovníčkou. Ale to je už novodobá história knižnice.

Dovolíme si zhrnúť posledné štvrťstoročie fungovania bojnickej knižnice s právnou subjektivitou za neľahké, ale pekné, tvorivé obdobie. Neľahké bolo udržaním a rozširovaním služieb s minimálnymi nákladmi. Pekné najmä dosiahnutými úspechmi. Spolu so všetkými, ktorí boli knižnici nápomocní. Knihovníčky sú rady, že knižnica zostala vo svojej budove, plní svoje funkcie. Mesto investovalo do jej opráv fasády, izolácie vlhkosti, z kumulovaných odpisov si knižnica vybudovala novú kotolňu. Čitateľ nemá problém si vypožičať knihu z ktorejkoľvek knižnice na Slovensku či v zahraničí, môže plne využívať služby knižnice 21. storočia.

Od roku 1994 knižnica začala s prvou evidenciou kníh na počítači, v roku 1996 prvé vypožičiavania kníh vlastným programom vďaka p. Jánovi Blahovi. Pánovi Svaťovi Dufekovi knižnica ďakuje za pomoc, najmä metodickú pri tvorbe a spravovaní internetových stránok knižnice, ktoré si aktualizuje a tvorí, (v rokoch 2009 a 2011 knižnica získala 1. a 2. miesto v súťaži TopWebLib v kategórií mestských knižníc na Slovensku), aj za výdatnú pomoc pri tvorbe jedinečného webkatalógu knižnice. Pani europoslankyni MUDr. Záborskej, zásluhou ktorej mala knižnica bezplatný internet, aj za sponzorské príspevky, napríklad aj víťazi literárnych a výtvarných súťaží mohli dostať mnohé ceny a naozaj lietať v lietadle a balóne. Poďakovanie patrí všetkým spolupracovníkom, aj z mesta, aj aktivačným za pomoc, so skenovaním do webkatalógu, aj s prevádzkou knižnice. Spolutvorcom aj na podujatiach od ZOO školy cez účinkujúcich, po pána dekana, vďaka ktorému sa uskutočnila nezabudnuteľná Noc v knižnici s pohľadom z veže kostola, p. Ing. Mariánovi Krčíkovi za zriadenie centrálnej predajne aj za knižné dary svojich kníh. Zásluhou Ing. Emila Mederu budovu knižnice zdobili vetvičky a vianočné okná rozžiarili svetelné stromčeky, pani Blanka Lizoňová, pred takmer dvadsaťročím prispela svojimi muškátmi k letnej okrase budovy. Pani učiteľky majú zásluhu na rozvoji čítania detí. Ďakujeme za podporu všetkým návštevníkom, čitateľom, aj fanúšikom, darcom nových kníh či antikvariátnych.

Knižnica už od roku 2002 používa svoje logo. Vzniklo na základe výtvarnej súťaže, ktorú pre deti vyhlásila knižnica. Vyhral ju Juraj Adásek, žiak piatej triedy ZŠ v Bojniciach. Návrh nakreslil na vyučovaní výtvarnej výchovy s pani učiteľkou Mgr. Evou Poljakovou. Ako si spomína, hlavnú cenu zaň dostal lístky do kina na film Príšerky s.r.o.

Čo sa za 15 rokov zmenilo v Jurkovom živote? Po ZŠ som išiel študovať do Prievidze na gymnázium, kde ma začali baviť počítače. Ďalším logickým krokom bolo teda pokračovanie v štúdiu na vysokej škole. Ako najlepšia možnosť mi prišla Fakulta Informatiky Masarykovej Univerzity v Brne. Brno ako mesto sa mi páčilo, tak som sa tu rozhodol zostať a po skončení vysokej školy som si tu našiel prácu. Momentálne pracujem v SAPe ako vývojár (programátor). Tu mám na starosti tvorbu aplikácií do finančného modulu pre ERP systém. S kreslením to teda nemá nič spoločného, ale podľa českých zákonov je programovanie chápané tiež ako tvorivá a kreatívna činnosť. 🙂 Na otázku, či má trvalý pobyt ešte v Bojniciach a čo číta odpovedal: Áno, oficiálny pobyt mám ešte stále v Bojniciach, ale väčšinu času trávim v Brne. Čítam, ale hlavne technickú literatúru, ktorú potrebujem na zdokonalenie vedomostí potrebných pre moju prácu, alebo na ďalší osobný rozvoj. Zrovna teraz tu mám jednu tisíc stranovú učebnicu, 🙂 tak to bude zábava sa ňou celou prelúskať. Z beletrie je asi mojím najväčším favoritom Pán Prsteňov od Tolkiena. Príde mi úžasné, že Tolkien dokázal do najmenších detailov vytvoriť kompletne celý svet. Ďalej si ešte rád prečítam biografie známych ľudí. Naposledy ma zaujala kniha o Stevovi Jobsovi, ktorý bol jedným zo zakladateľov Apple, jednej z najväčších technologických spoločností sveta. Pozdravujeme Juraja, želáme mu veľa úspechov a tešíme sa na stretnutie opäť v Bojniciach.

Najmä snaha zvýšiť záujem detí o knihy a čítanie viedla k myšlienke voľby kráľa detských čitateľov. V Bojniciach sa po prvý raz konala voľba Kráľa detských čitateľov v roku 1997.Vtedy sa aj králi jednotlivých knižníc Slovenska prvýkrát stretli na Devíne. Nechýbala na ňom ani prvá kráľovná MsK Bojnice Zdenka Priehodová spolu s Martinom Líškom a Soňou Ištvánikovou, ktorí skončili na 2. a 3. mieste. Zdenke Priehodovej patrilo prvenstvo aj na 2. ročníku súťaže a tak sme o rok cestovali do Košíc na Snem kráľov knižníc Slovenska.
A čo sa v jej živote zmenilo od tých čias? Spýtala som sa a prišla nasledovná odpoveď:

Veru ubehlo už veľa rokov, odkedy som si v bojnickej knižnici požičiavala Annu zo Zeleného domu či Medzi nami dievčatami! Po absolvovaní prievidzského gymnázia som odišla študovať do Banskej Bystrice, na Ekonomickú Fakultu Univerzity Mateja Bela. Vybrala som si odbor Cestovný ruch a po piatich rokoch odpromovala s titulom ekonomickej inžinierky. Túto školu som si vybrala preto, lebo som mala rada jazyky a cestovanie a povedala som si, prečo to nespoijť. Už počas štúdia som mala úžasné príležitosti spoznať Európu. Každé leto, keď skončila škola, som sa vybrala na skusy – do Švajčiarska, Grécka, Španielska. Pracovala som najskôr ako čašníčka a potom ako animátorka – rodičia sa tiež divili, však nikdy som nebola spevavý a tanečný typ! A predsa mi to celkom išlo, hoci často som bola aj na opačnej strane javiska – ako hudobný a svetelný technik, raz darmo, dievča z domu s garážou sa nezaprie. Po škole som krátko bývala v Trnave a pracovala v miestnom hoteli, ale túlavé topánky zasvrbeli čochvíľa zase a tak som znovu odišla za hranice. Tentokrát do Írska, kde som s malou prestávkou už vyše deväť rokov. Po príchode do Dublinu som pracovala v hoteli medzinárodnej siete Mariott, ale zakrátko prišla kríza a s ňou aj zmena práce. S turizmom to vtedy veľmi ružové nebolo a tak som si odskočila do nákupného centra. Presnejšie do manažmentu najväčšieho nákupného centra v Írsku, Dundrum Town Centre, kde som na pozícii najprv recepčnej a neskôr výkonnej asistentky pracovala spolu šesť rokov. Bola to výborná príležitosť naučiť sa jazyk a pracovať vo výbornom time ľudí, pre ktorých je ich práca vášňou. Táto práca mi dala veľa, od nových priateľov cez plynulosť v angličtine až po zručnosti ako programovanie spievajúcich fontán či prepis diktafónových pások. Jeden nikdy nevie, kedy sa mu niečo podobné zíde! Vďaka životu v nákupnom centre som sa však aj viac začala zaujímať o problematiku konzumu a moderného spôsobu života a ich dopadu na životné prostredie. Príroda vždy bola a bude pre mňa veľmi dôležitá, len som asi na to akosi počas tých rokov pozabudla. Preto som sa začala viac zaujímať o problematiku trvalo udržateľného rozvoja a uplatnenie tejto teórie v praxi, teda či a čo môže jeden malý človiečik urobiť pre našu Zem. Začala som viac čítať, odborné aj populárne články a knihy na túto tému a zistila som, že je to smer, ktorým sa chcem uberať. Keďže príliš konzumný spôsob života s environmentalistikou nejde veľmi dohromady, dala som výpoveď v práci, absolvovala kurz o trvalo udržateľnom rozvoji a začala písať blog o živote (skoro) bez odpadu. Teda o ceste k takému životu, lebo ako všetko, ani toto nie je zmena zo dňa na deň. Blog píšem v angličtine (comingtozero.com) a opisujem v ňom moje úspechy aj neúspechy na ceste za jednoduchším životom, kedy sa človek sústredí na to, čo môže zažiť a nie na to, čo môže vlastniť. Túto cestu som začala asi pred dvomi rokmi a stale ma to fascinuje, asi pri tom fakt ostanem :). Hnutie za pomalší život, za menej odpadu (zero waste) a za viac sociálnej zodpovednosti naberá na sile, čo je úžasné. Veď už ako malá som čítavala o tom, ako sa dá zmeniť svet – je krásne cítiť, že to fakt ide. Pomaličky a po krokoch, ale ide. Stačí len chcieť. Blogovanie je zatiaľ len koníček a hoci by som nedbala, keby prerastie aj v niečo viac, ale pokiaľ nežijem na samote v lese (snívať môžem) učty platiť treba, preto som si našla aj „poriadnu“ prácu. Som manažérka rozvoja v konzultingovej firme, ktorej jedným z cieľov je aj projektovanie udržateľných stavieb – budovy, ktoré využívajú obnoviteľné energie, šetria zdrojmi a minimalizujú negatívny dopad na svoje okolie. Som tiež zodpovedná za znižovanie uhlíkovej stopy našej firmy, čiže ich tu všetkých cepujem, aby poriadne recyklovali, keď už nie kompostovali 🙂 Možno aj to raz bude! Čo sa týka čítania, som rada, že môžem napísať, že čítam. Veľkú časť tvorí odborná literatúra, lebo sa stále učím nové veci o tom, ako viesť zodpovednejší život...väčšinou na blogoch, ktoré sú v angličtine, ale sem-tam sa vyskytne nejaký aj v slovenčine či češtine. Z odborných kníh mám práve rozčítanú Od kolísky ku kolíske (Cradle to Cradle) od dvojice autorov Michael Braungart a William McDonough. Je to výborná kniha, ktorá položila základy literatúry obehovej eknomiky. Vždy sa tiež rada vraciam ku knižke Domov bez odpadu (Zero Waste Home) od Bea Johnson, s ktorou som sa aj osobne stretla (je úžasné stretnúť svoju hrdinku!). Je matkou dvoch detí, pôvodom Francúzka, ktorá žije v Kalifornii a pokladajú ju za zakladataľku hnutia Zero Waste (Život bez odpadu). Nedávno dokonca prednášala o tejto tematike v Európskom parlamente. Okrem toho mi mamina pravidelne posiela aj Miau-ko, časopis, ktorý si kupujem od jeho založenia a nikdy nesklame. Pútavé články, nie priliš veľa reklamy a zaujímavé rozhovory – taký malý tréning, aby som úplne nezabudla slovenčinu 🙂 Z beletrie mám teraz na stolíku pripravený jeden vianočný darček, knižku Slobodu bažantom od (zhodou náhod) rodenej Bojničanky Vandy Rozenbergovej. Čítala som aj jej predchádzajucu zbierku vtipných poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov a na tú novú sa preto teším! Pod ňou je ešte jedna v slovenčine, Pútnička od Maria Puza, lebo som si do roku 2017 dala záväzok prečítať aspon 10 knižiek od klasických autorov. Sem-tam čítam aj detské knižky, hoci vlastné deti ešte nemám. S priateľom, Írom, lúskame slovenčinu (musím ho pochváliť, že mu to celkom ide) a tak som si do Írska doniesla aj zopár jednoduchších titulov, keby chcel ísť o level vyššie...náš starý Šlabikár bola hračka, tak teraz má pre zmenu on na stolíku knižku Tajomná lagúna od Enid Blyton. Boli sme spolu aj v bojnickej knižnici, pamätám si, že z police vytiahol detskú knihu riekaniek a začal čitať: „Pancier korytnačku nielen chráni, ale jej aj v niečom bráni. Nemôže sa poškrabkať, keď ju začne poposvŕbať.“ Ach, tá naša krásna slovenčina! Prajem Ti aj celému knižničnému tímu všetko dobré, čitateľom mnoho dobrých kníh a možno aj do skorého videnia! Zdenka Ďakujeme Zdenke za prianie a list, aj rodičom za sporostredkovanie kontaktu. Želáme veľa zdravia a do skorého videnia.

Ďalšie zvolené kráľovné - Janka Grešnerová, Petra Vraňáková, Ivanka Zajacová, Lenka Gabrišová, Anka Krchňavá, Veronika Múčková, Katarína Bošková, Natália Vraňáková, ani prvý bojnický kráľ Peter Čapkovič, nemali možnosť zúčastniť sa celoslovenského snemu kráľov. Žiadny sa nekonal. Až v roku 2008. Uskutočnil sa v Martine v dňoch 19. - 21. júna. Bojnice reprezentovala Katarína Vezérová. A čo sa zmenilo v Katkinom živote odvtedy, čím žije dnes? Napísala nám: Odvtedy, čo som bola kráľovnou čitateľov sa udialo toho mnoho. Po štúdiu gymnázia som sa dostala do Prahy na Karlovu univerzitu, kde som študovala anglický a ruský jazyk, pracovala som pre cestovnú kanceláriu Obzor v Bulharsku, zlepšila sa v jazykoch, ktoré som neskôr aj vyučovala. Momentálne študujem cestovný ruch v Bratislave. Rada sa učím novým veciam a športom. V poslednej dobe ma baví snowboarding, box, balet a v lete surfing. Knihy, vážna hudba a maľovanie zostali mojou vášňou. Momentálne čítam ruskú, perzskú literatúru a zaujímam sa o staré kuchárske knihy. Mám aj svoj zoznam kníh, ktorý považujem za určitý kultúrno-všeobecný prehľad. Patria tam svetoví velikáni- Puškin, Lermontov, Kurt Vonnegut, Remarque, Mario Puzo, Boccaccio, E.A.Poe..., no i menej známe prastaré diela - Beowulf, diela Rúdakího, Avicennu, Vojtecha Zamarovského, ktorých knihy si kupujem v antikvariátoch s túžbou po vlastnej domácej knižnici. Do zoznamu kráľov a kráľovien od roku 2009 patria: Roman Vasko, Dominika Hrúzová, Silvia Soláriková, Sylvia Dobríková, Renáta Dominiková, Simonka Rajčová a Janka Ďuračková (dva roky po sebe 2015 a 2016). Tento rok kraľuje čitateľom Jakub Lacko. Ďakujeme tvorcovi loga Jurajovi Adáskovi, kráľovnám Zdenke Priehodovej a Katke Vezérovej za informácie o sebe.

Informácie zozbierala a spracovala: Katarína Gabrišová